Na Slovensku máme cca 7014 jaskýň, ale iba 13 je oficiálne sprístupnených. Naši deviataci mali 02.11.2023 to šťastie pozrieť si tú z nich, ktorá patrí medzi najviac navštevované jaskyne na Slovensku a je zároveň aj najväčšou a jedinou sprístupnenou vysokohorskou kvapľovou jaskyňou v Tatranskom národnom parku.
Belianska jaskyňa sa nachádza vo východnej časti Belianskych Tatier. Vchod do jaskyne leží na severnom svahu Kobylieho vrchu, vo výške 890 m n. m. a presun k nemu bol zároveň aj prvou skúškou ich fyzickej kondície. Jaskyňa bola sprístupnená pre verejnosť v roku 1884 a veľkou raritou je fakt, že elektrické osvetlenie jaskyne bolo zavedené už v roku 1896, teda len 12 rokov po objavení žiarovky.
Z celkovej známej dĺžky jaskyne 3,5 km sme si mali možnosť poprezerať 1,135 km. Samotná prehliadka, ktorá mimochodom trvala cca 1,5 hodiny, nielenže dala zabrať naším telesných schránkam, ale predovšetkým overila naše znalosti z biológie (geológie) a environmentálnej výchovy. V samotnej jaskyni bolo okrem iného potrebné zdolať 874 schodov, vďaka čomu sme postupne zdolali výškový rozdiel 112 m a u niektorých z nás padol aj osobný výkonnostný rekord. Nakoľko teplota vzduchu v jaskyni sa pohybuje medzi 5 – 5,8 °C bol to zároveň aj skvelý spôsob ako zahriať naše telá a mozgy na prevádzkovú teplotu.
Z vyučovacích hodín sme už vedeli, že v oblastiach z vápencov prebiehajú krasové procesy, ktoré súvisia s rozpúšťaním vápenca zrážkovou vodou. Avšak mať možnosť vidieť na vlastné oči takto pretvorené podzemie bolo oveľa zaujímavejšie a pútavejšie. Vďaka geologickej činnosti vody vznikli v podzemí priestranné, rúcaním zväčšené dutiny obsahujúce bizarné skalné tvary a bohatú jaskynnú výzdobu, ktorú tvorili kvaple a iné útvary z uhličitanu vápenatého (jaskynný sinter). Z kvapľových útvarov nás najviac zaujali „nástenné vodopády“ a „pagodovité stalagmity“. Náš obdiv si však získal najmä 2 m vysoký a 1 m široký stalagmit v Zrútenom dóme, ktorý má podobu šikmej veže v Pise. V priestoroch jaskyne sa stále nachádza voda, a to v podobe jazierok ako i vlhkých stien a mokrých chodníkov, ktoré poniektorým z nás výrazne spomalili tempo prehliadky, čo však vôbec nemalo vplyv na pozitívny výsledok celej exkurzie. Výskyt vody totiž dáva jasne najavo, že príroda ešte stále nepovedala svoje posledné slovo a podzemné priestory sa tak neustále dotvárajú a postupne menia.
Možno práve zvuk kvapkajúcej vody bol inšpirujúcim podnetom, pre označenie našej poslednej zastávky. Táto časť jaskyne dostala pomenovanie: „Hudobná sieň“. Na tomto mieste sme sa zastavili, aby sme si mohli vypočuť nádhernú hudobnú ukážku doprevádzanú hrou svetiel. To, že toto miesto má skvelé akustické vlastnosti sme overili aj vlastným pokusom, a to v podobe piesne, ktorú zaspieval Samko Klimek.
Cestou von z jaskyne sme ešte mali možnosť vidieť zopár netopierov, ktoré sa vo svojej typicky zvislej polohe už pripravovali na svoj zhruba 183-dňový zimný spánok. Beliansku jaskyňu obýva okrem spomínaných 3 druhov netopierov aj plch obyč. a v jazierkach sa vyskytuje bezpancierovec slepý a druhy z radu chvostoskokov.
V závere by sme chceli poďakovať vedeniu školy, že nám týmto netradičným spôsobom umožnilo získať nové informácie a zároveň si svoje nadobudnuté školské vedomosti, z preberanej témy, overiť v praxi.
Mgr. Marta Kačmárová, koordinátor ENV